Koľko krokov musí človek urobiť, aby mohol povedať, že niekam došiel. Mnoho? Možno ani nie. To zistí, až keď sa obzrie. Koľkokrát musí človek podať ruku, aby mohol povedať, že pomohol. Raz, dva razy... Na tom nezáleží. Dôležité je, že sa tak stalo.
Presne 50. Slovom päťdesiat ľudí rôznym spôsobom spojených s našou školou (prevažne žiakov) sa odhodlalo posadiť do transfúzneho kresla. Niektorí prvýkrát (veríme že nie posledný) a niektorí už s istotou ostrieľaných matadorov statočne prekľučkovali pomedzi needle fóbiu, hemo fóbiu či syndróm bieleho plášťa. Tak či onak, zaslúžia si uznanie...
...darovaním krvi darovali ďalšie narodeniny, ďalší smiech, ďalšie objatie, ďalšiu šancu na ďalšie dni...
Ďakujeme